 
Expedíciu podporil
OT-TJ Strojár Malacky |
|
Najvyššia hora Peru - Huascarán 6 768 m n.m. sa nachádza v pohorí Cordillera Blanca, ktoré je jedným z najkrajších horstiev sveta. Vypínajú sa tu také známe vrcholy ako napr. Alpamayo a Huandoy. Tiež pre vysokohorskú turistiku je toto pohorie v okolí Huascaránu ako stvorené. Veľmi známy je napr. okruh dolinami cez štvortisícové sedlá - tzv. Santa Cruz. Záujemcovia o históriu môžu navštíviť Chavín de Huántar-obrovské náboženské centrum, ktoré prekvitalo v rokoch 900 až 200 pr.n.l. Po sedemsto rokoch nepretržitého rozvoja začalo toto centrum prvej jednotiacej sily v Peru stagnovať a ďalším najvýznamnejším náboženským centrom sa stalo svetoznáme Tiahuanaco u jazera Titicaca.
Zarytí botanici určite nepohŕdnu trekom údolím Pachacoto pod päťtisícovku Nevado Pastoruri. Údolie je domovom rastliny Puya Raimondii, ktorá je miestnym endemitom, čo znamená, že rastie len tu a nikde inde na svete. Svojím vzhľadom pripomína telegrafný stĺp dolu rozšírený do žltej gule.
Kto chce vystúpiť v rámci aklimatizácie na niektorý z andských vrcholov, tomu môže poslúžiť napríklad technicky menej náročný Nevado Pizco 5752 m n.m. prípadne Nevado Copa 6173 m n.m. Sú tu však aj mnohé iné možnosti aklimatizačných výstupov.
Po lete cez Londýn a Miami pristávam 23. júna v hlavnom meste Peru - Lime. Na letisku ma čakajú Martin Fic a Jaroslav Musil z Prostějova. Sú to moji kamaráti, s ktorými som rok predtým vystúpil na Mt. McKinley na Aljaške. Hneď v ten istý deň odchádzame z Limy na sever do 400 kilometrov vzdialeného mesta Huaraz.
Huaraz je položený v údolí medzi pohoriami Cordillera Negra a Cordillera Blanca. Na celý mesiac sa nám stal základňou pre naše pôsobenie v Peru a Bolívii.
Po niekoľkých dňoch aklimatizácie sa presúvame cez mestečko Mancos do dediny Musho 3 050 m n.m., ktorá je východiskom pre výstup na J (vyšší) vrchol Huascaránu. Po ceste máme na úzkej prašnej vozovke vysoko nad údolím haváriu s protiidúcim autom. Na šťastie sa nikomu nič nestalo.
V Musho si najímame jednu mulicu, ktorá nám vynáša časť nákladu do prvého tábora „Camp Huascarán“ - 4 200 m n.m.. My si nakladáme zbytok nákladu na chrbty a vyrážame za mulicou. Cesta najprv vedie eukalyptovými lesíkmi, ktoré neskôr nahrádzajú nižšie porasty krovín a my sa navečer ocitáme v tábore, ktorý je chránený skalnou stenou, cez ktorú vedie výstup do ďalších táborov. Cez tábor tečie ľadovcový potok a na druhej strane údolia sa vypína pohorie Cordillera Negra.
Jeden deň zostávame kvôli aklimatizácii v tomto tábore. V rámci nej si robíme obhliadku terénu a zisťujeme smer ďalšieho postupu. Nasledujúci deň prestupujeme pás skalných platní. Pre strmosť terénu nám už mulice nepomáhajú a tak si všetko potrebné nesieme na chrbtoch.
V nadmorskej výške 5 000 metrov sa začína pásmo večného snehu. Nasadzujeme si ľadovcovú výzbroj a vstupujeme na trhlinami rozorvaný ľadovec Garganta. Vo výške 5 200 m n.m. si navečer staviame stan v tábore C1. Dolu v údolí vykresľuje zapadajúce slnko obrovský tieň dvojvrcholového Huascaránu.
Nasledujúci deň nás čaká technicky najťažšie miesto celého výstupu. Je to ľadopád Garganta, ktorým musíme prestúpiť kým doň nezasvieti slnko, nakoľko tu potom hrozí pád ľadovcových veží - sérakov. S rastúcou výškou sa ľadopád zužuje a jeho sklon narastá. Previsnuté úseky ľadu, o ktorých sa hovorí v literatúre sme tu však nenašli. Po štyroch hodinách lezenia sa konečne dostávame do menej strmých partií a traverzujeme do sedla medzi severným a južným vrcholom Huascaránu. Vo výške 5 900 m n.m. si staviame tábor C2. Náš stan stojí medzi ľadovcovou trhlinou a stenou, z ktorej vrcholu visia obrovské kusy ľadu. Nerád by som tu tejto noci zažil zemetrasenie, ktoré je v Peru dosť časté. Jedno z nich ma zastihlo hneď po mojom prílete do Limy. V meste Arequipa dosiahlo silu 8 stupňa Richterovej stupnice. Bolo to najsilnejšie zemetrasenie za posledných 30 rokov. Mnoho domov a niekde aj celé štvrte mesta popadali a bolo tu veľa obetí na ľudských životoch.
Už z domu mám problémy s prieduškami, ktoré behom výstupu s rastúcou nadmorskou výškou vyústili až do ich zápalu spojeného so zápalom hlasiviek. Horúčku úspešne sťahujem antibiotikami, no oslabený organizmus sa nestačí brániť a ja začínam pociťovať, že dostávam horskú chorobu. Noc pred záverečným útokom na vrchol musím stráviť posediačky, Keď si totiž ľahnem, voda mi zaplavuje pľúca a ja mám pocit, ako keby som sa topil. Je to typický prípad edému pľúc.
Ráno vyrážame ešte za tmy pri svite čeloviek. Na južný vrchol sa musí totiž vyliezť v dopoľudňajších hodinách, lebo poobede je trasa výstupu ohrozovaná lavínami. Kľučkujeme medzi trhlinami a sérakmi vyrastajúcimi z hrebeňa.
V nadmorskej výške 6 400 metrov sa musím vzdať ďalšieho výstupu. Začínam sa dusiť a ďalší pobyt v týchto výškach by sa asi pre mňa neskončil dobre. Lúčim sa s kamarátmi, ktorí pokračujú vo výstupe a vrchol úspešne zdolávajú o 1000 hod. Ja naľahko utekám pred príznakmi horskej choroby do doliny. Všetko nepotrebné nechávam v našich táboroch a len s najnutnejšími vecami rýchlo zostupujem. Po ceste mi pomohlo stretnutie s indiánskymi pastiermi, ktorí ma pozvali na jedlo a ja som zasa rozdal ich deťom cukríky, začo som u nich zožal veľký úspech.
Už za tmy prichádzam do dediny Musho. Príznaky horskej choroby ustúpili a ja si tu dávam dve pivá, aby som oslávil šťastný návrat do civilizácie. Objednávam si taxík a krátko pred polnocou som v Huaraze, kde čakám na príchod Jara a Martina.
Nasledujúci deň kamaráti prichádzajú s úspešne dokončeným výstupom na vrchol. Po menšej oslave začíname plánovať náš ďalší pobyt v Peru. Máme v úmysle navštíviť pamiatky indiánskych kultúr, ktoré na tomto území žili a žijú.
Ako prvé sme sa rozhodli navštíviť incké „Stratené mesto“ - Machu Picchu. Vraciame sa do Limy a lietadlom sa presúvame do 700 kilometrov vzdialeného Cuzca, ktoré údajne založil prvý Inka - Manco Capac a bolo centrom obrovskej Inckej ríše, ktorej rozloha bola 1,7 milióna km2 a dĺžku od Quita v Ecuadore po dnešné Santiago de Chile mala 5 500 kilometrov.
V roku 1 533 dobyl Cuzco a tým aj ríšu Inkov Francisco Pizarro so stovkou dobrodruhov. Pomohli mu k tomu hlavne rozpory v ríši. Mesto je postavené na múroch vytvorených Inkami. Tiež naša izba v hoteli má pôvodné incké kamenné steny, nakoľko spíme v prízemí. Vyššie poschodia Španieli zbúrali a na nich postavili svoje chrámy.
V Cuzcu sme navštívili niektoré pamiatky z čias Inkov. Incký chrám Coricancha bol určený k uctievaniu všetkých bohov a hviezd. V preklade názov tohto chrámu znamená „Zlatá záhrada“. Chrámové múry boli obložené zlatom a tiež sochy v záhrade boli zo zlata.
Niekoľko kilometrov na kopci nad Cuzcom nás víta megalitická stavba, donedávna považovaná za pevnosť - Sacsayhuamán. Tri na seba položené plošiny lemované ozubeným múrom zo žulových blokov čnejú do výšky 18 metrov. Bloky sú ťažšie ako 100 ton. Sacsayhuamán je postavený na troskách omnoho staršej stavby. Momentálne sa archeológovia domnievajú, že sa jednalo o chrámovú pevnosť a astronomické observatórium, kde mali prístup len vyvolení ľudia.
V roku 1911 objavil americký horolezec Hiram Bingham najneprístupnejšie mesto Nového sveta - Machu Picchu. Nachádza sa v nadmorskej výške 2 400 metrov na rozhraní Ánd a Amazonskej džungle. Pri vykopávkach sa tu našlo podstatne viac ženských kostier ako mužských. To podporuje teóriu, že to bolo posledné útočisko Inkových žien, ktoré mali byť uchránené pred španielskym otroctvom. Posledné výskumy ukazujú, že tu bolo aj religiózne a astronomické centrum.
Štyri dni pochodu nám trvalo, kým sme sa cez štvortisícové andské sedlá a džungľu dostali k Machu Picchu.
Čo nás prekvapilo a o čom sa nepíše je fakt, že Machu Picchu strážili vojenské pevnosti, ktoré boli na dohľad od seba a zásobovalo ho niekoľko poľnohospodárskych usadlostí s terasovitými políčkami.
Z Machu Picchu sa vraciame do Cuzca vlakom údolím rieky Urubamba, ktorá tvorí prítok Amazonky. Železnica je vystrieľaná v strmých skalách vedľa perejí divokej rieky prinášajúcej topiace sa ľady Ánd do obrovskej Amazónskej nížiny.
Naša ďalšia cesta smeruje na juh k najvyššie položenému splavnému jazeru sveta - Titicaca. Jazero leží vo výške 3 822 m n.m. a má rozlohu 8 300 km2.Našim cieľom sú plávajúce ostrovy Islas Flotantes. V zálive PunoBay ich je 48 obývaných, ale len niektoré sú prístupné cudzincom. Ostrovy obýva kmeň Uros, ktorý hovorí jazykom indiánov Aymara. Ostrovy sú vystavané z trstiny Totora. Touto trstinou sú porastené okrajové plytčiny jazera Titicaca. Indiáni z nej okrem ostrovov vyrábajú obydlia, člny, rohože, ploty, žerie ju dobytok a má určite omnoho viac spôsobov využitia. Práve pre zručnosť v stavbe lodí z trstiny využil Thor Heyerdahl príslušníkov kmeňa Aymara pri stavbe papyrusovej lode RA II, s ktorou v roku 1970 preplával z Afriky do Ameriky. Potvrdil tak možnosť prepojenia starovekých civilizácií v oblasti Stredozemného mora s civilizáciami Strednej a Južnej Ameriky.
V priebehu nášho pobytu pri jazere sme navštívili dva plávajúce ostrovy a pozorovali život indiánov na nich. Pôda ostrova je vytvorená z viacerých vrstiev na seba poukladanej trstiny. Bol to veľmi čudný pocit, keď sa pod nami pohupovala zem a mali sme strach, aby sme sa neprepadli do vody. Indiáni sa tu prevažne živia rybolovom a tiež výrobou upomienkových predmetov.
Pri potulkách po brehoch jazera Titicaca sme narazili na incký chrám zasvätený Falusu. Je to malý chrám, ktorý je plný do zeme zapustených kamenných falusov. Tieto tvoria akési svojrázne sedadlá. Žena, ktorá nemohla mať dieťa, si na falus sadla a modlila sa, aby otehotnela.
Na južnom okraji jazera Titicaca už na území Bolívie sa rozprestiera monumentálne náboženské indiánske centrum - Tiahuanaco, ktoré je v nadmorskej výške 3 600 metrov. V múroch tohto chrámu (pevnosti) stoja v určitých vzdialenostiach obrovské monolity podobné prehistorickým menhirom v Stonehenge v Anglicku. To viedlo niektorých výskumníkov k záveru, že datovali vznik Tiahuanaca až do doby 10 000 rokov pred n.l.. Stále živé sú aj teórie o pomoci mimozemšťanov pri stavbe chrámov. Každopádne však ešte nikto nevysvetlil ako boli dopravované niekedy až 100-tonové bloky z lomov vzdialených stovky kilometrov, navyše bez použitia kolesa. Pieskovec, ktorý bol použitý pri stavbe Tiahuanaca, má zvláštnu červenú farbu. Jednotlivé bloky boli spojované medenými a bronzovými skobami tvaru T. Inkovia si tak vážili práce miestnych kamenárov, že títo boli povolaní k stavbe Cuzca.
Obraciame sa na sever. Prechádzame bolívijské hranice a ocitáme sa zasa v Peru. Pobrežie Tichého oceánu je pusté. Cesta vedie po vrstevnici, vysoko nad rozoklanými pobrežnými skalami. Miestami je prerušená zosuvmi, ktoré vznikli pri poslednom zemetrasení. Obrovské pieskové duny sa pri otrasoch pôdy zosunuli a zahradili cestu. Pracujú tu ťažké mechanizmy a tak musíme sem-tam čakať, až sa prechod uvoľní.
V týchto nehostinných polopúštnych podmienkach sa nachádza jedna z najväčších záhad ľudstva - plošina Nazca. Po povrchu púšte sú tu na ploche 20 x 50 km roztrúsené obrovské obrazce zvierat, ľudí atď. Takzvané geoglyfy boli odhalené až začiatkom 20. storočia. Zo zeme sú totiž kresby pre svoju veľkosť ťažko viditeľné. Najlepšie ich je vidieť z lietadla. Preto sa niektorí vedci domnievajú, že sa jedná o pristávacie dráhy mimozemšťanov. Za 50 USD na osobu si prezeráme z výšky 600 m z okien malého lietadielka stovky metrov dlhé obrazy pavúkov, vtákov, rýb a iných figurín.
Okolité hory sú bohaté na zlato, ktoré sa spracúva v manufaktúrach. Zlatonosná kremenná ruda sa najprv pomelie v bubnových mlynoch. Potom nastupuje ľudská sila. Pomletá ruda sa dáva do kamenných mís s vodou. V misách sú obrovské okrúhle kamene, na ktorých vrchu sú pripevnené dosky. Na nich stojí chlap a prestupovaním po doskách kameň po mise prevaľuje a tým drví rudu na prach. Tento sa potom čistí klasickými zlatokopeckými panvicami. Na ešte znečistené zlato sa naleje ortuť, v ktorej sa zlato rozpustí. Ortuť sa precedí cez filter z jemného plátna. Čistá ortuť vytečie a vo filtri zostane polotuhá zmes ortuti a zlata - amalgám. Z amalgámu sa pomocou tepla (ako pri pálení liehu) ortuť vydestiluje a zostane čisté zlato.
Na sever od Limy sa nachádza mesto Trujillo. V jeho okolí sú pamiatky na dve indiánske kultúry. Staršia kultúra Moche (200 - 700 n.l.) tu zanechala 2 pyramídy vystavené z hlinených tehál adobe. Pyramída Slnka je jednou z najrozsiahlejších predkolumbovských stavieb Ameriky. Má 8 terás a na jej múroch sú dodnes viditeľné stopy červenej farby, ktorá ju zdobila. Rozmery základne sú 280 x 136 metrov a výška je 49,5 m.
Pyramída Mesiaca je menšia, ale zachovalejšia. Jej priestory sú prístupné. Rozmery má 80 x 42 metrov a výšku 20 m. Má 4 terasy, ktoré sú tiež postavené z hlinených tehál. Obvodové múry boli pokryté farebnými freskami. Keď sme vystúpili na jej vrchol, odkryl sa nám vstup do vnútra pyramídy, kde sú miestnosti, ktorých steny zdobia ešte dnes mnohofarebné fresky so širokou škálou symbolických vzorov a mytologických postáv.
Mladšou kultúrou, ktorá v tejto oblasti žila je kultúra Chimú (1000 - 1470 n.l.). Táto zanechala po sebe najväčšie mesto sveta postavené z hlinených tehál. Žilo v ňom 60 tisíc obyvateľov. Centrum mesta malo 6 km2. Tvorilo ho 9 obrovských pevností - citadiel šachovnicovito rozložených. Každá z nich bola obklopená múrom, ktorého jedna strana mala dĺžku približne 1 km a výška múra sa pohybovala okolo 7 m. Boli tu ulice, dokonale zavlažované záhrady, chrámy, rezidencie atď.
Na hlinených stenách sa ešte dodnes zachovali elegantné štukové vlysy a hlinené plastiky, ktoré boli kedysi zdobené farbami. Obrazce znázorňujú ryby, vtáky, mytologické bytosti a geometrické vzory.
Usporiadanie mesta bolo úplne nové a odlišné od iných predkolumbovských indiánskych miest. Sú na to rôzne teórie. Podľa jednej z nich v každej z pevností žili príslušníci inej spoločenskej vrstvy, ktorá sa nemiešala s ostatnými. Každá skupina tak žila izolovane.
Zostávajúci čas do odletu trávime v Lime. Mesto je pre cudzinca dosť nebezpečné, ale dá sa tu vidieť veľa zaujímavých vecí. V svetoznámom múzeu Museo de Oro sú nahromadené obrovské poklady rozmanitých indiánskych kultúr veľkolepej Inckej ríše. Múzeum tvorí vlastne podzemný pancierový trezor, ktorý má niekoľko miestností. Je tu obrovské množstvo zlatých a strieborných predmetov. Sú tu posmrtné masky, ceremoniálne nože, zlaté obradné rukavice, zlatý riad a iné predmety často vykladané drahokamami a polodrahokamami. Ďalej sú tu tkaniny vyšívané pestrofarebným perím, perlami, alebo pokryté zlatými plieškami. Vedľa vo vitríne je ľudská lebka so vsadenými ametystovými zubami.
V meste sa oplatí navštíviť aj archeologické múzeum - Museo Nacional de Antropologia y Arqueologia. Je tu vidieť spôsob deformovania lebiek a tiež vyspelú techniku pri operáciách mozgu. Do vzniknutých rán v lebke sa potom vkladali platničky zlatého plechu ako náhrada kostí. Sú tu tiež zvláštne hromadné hroby kultúty Paracas. Na dne hlbokých jám s hruškovito zúženým hrdlom sedeli desiatky múmií.
Náš pobyt v Peru sa pomaly končí. Náš let do Prahy je spestrený jednodňovým pobytom v Miami. Pokazila sa hydraulika na lietadle spoločnosti British Airways. Spoločnosť nám vybavila exkluzívny hotel Hilton a tak domov prilietame až o deň neskôr proti plánu, teda 26.7.2001.
|
|
